Možno aj vy čítate každý večer svojim deťom. Niekedy s radosťou a chuťou. Inokedy trošku nasilu, pretože sami by ste najradšej zaľahli do postele, lebo deň v práci vás doslova zničil. Pri niektorých knihách zaspia vaše deti ku koncu, pri iných vôbec…ale pri svetovom hite Zajko, ktorý chce zaspať vraj vaše dieťa určite zaspí. Možno už po pár odstavcoch.

Prečítajte si, ako slovenský bloger otestoval túto knižku:

Práve sme mali rozčítanú sériu Zvierací záchranári o opustenom poníkovi Polly, keď sa mi dostala do ruky knižka Zajko, ktorý chce zaspať. Útla knižočka, milé ilustrácie a vraj takmer každé dieťa dokáže uspať, alebo tie hyperkatívnejšie minimálne upokojiť. Tak sa na to pozrime, povedal som si. Vyskúšam to na svojich dcérach. Takmer 8-ročná Maťka a 6-ročná Lucka. Poníka Polly sme na chvíľu „opustili“ a v ten večer som začal čítať Zajka, ktorý chce zaspať. Išiel som presne podľa pokynov, ktoré sú v úvode knihy. Prednes, samotné čítanie je totiž tiež veľmi dôležité – v texte sú slová a vety vyznačené boldom. Tie treba čítať dôraznejšie. Kurzívou zasa pomalšie a pokojnejšie. Niekde máte v zátvorke slovíčko /zívnutie/, tak som vtedy zíval. A inde zasa v zátvorke /meno/, kde som doplnil mená mojich dcér, akoby boli súčasťou príbehu o zajkovi Buntošovi, ktorý nevie zaspať.

1.večer

Začal som čítať, ako sa zajkovi Buntošovi nedarilo zaspať a tak sa vybral za strýkom Zívajkom, aby mu poradil. Cestou stretne dobrého slimáčika Spáčika, či múdru sovu Ťažkoviečku. Pracujem s hlasom, snažím sa hrať zajka aj mamičku, ktorá ho sprevádza (pomáha mi 13-ročná prax v rádiu:-))

Pri prvom doplnení mena sa menšia Lucka zdvihne a zvedavo sa pýta, či je tam naozaj Lucka a ja že hej. Že aj ona je súčasťou príbehu a tiež zaspinká. Väčšia Maťka sa len uškrnie. Vie svoje.

Som len na druhej-tretej strane…a deti spia. Prestanem čítať, načúvam, ako spokojne odfukujú a neverím.

To nie je možné! Museli byť unavené zo školy a škôlky, preto tak rýchlo zaspali. Zajtra to zopakujeme a uvidíme.

2.večer

Pokračujem v čítaní tam, kde sme skončili.
Zajko kráča ďalej, berie si k srdcu rady sovy Ťažkoviečky a pri čítaní už chápem zámer: autor-psychológ využíva overené psychologické techniky, ktoré pomáhajú dieťaťu uvoľniť sa (Uvoľnite si nožičky, Maťka a Lucka. Uvoľnite si celý trup, ručičky…). Do príbehu tak nenásilne vložil prvky sugescie, ktoré pôsobia na nevedomie dieťaťa a privolávajú spánok.
Neuveríte, ale po dvoch ďalších stranách moje dcéry opäť spia.
To fakt nie je možné, vravím sa. Majú ťažký týždeň, veľa povinností, sú unavené a preto zaspia tak rýchlo a obidve.

Musím povedať, že za tie roky takmer nikdy nezaspali obidve pri čítaní knihy a tak skoro. Niekedy jedna zaspí, ale obidve nikdy a ešte tak rýchlo… Zajtra to urobíme inak.

3.večer

Vraciam sa k poníkovi Polly a zvieracím záchranárom. Uvidíme, či ich aj teraz uspím.

Čítame jednu stranu za druhou, dočítam kapitolu a nič. Deti nespia. Pokračujem, mením hlasy, hrám situácie, spomaľujem…napokon dočítam druhú kapitolu a ideme spať. Vždy si ľahnem na chvíľku k jednej, potom k druhej a povieme si, čo pekné sme v ten deň zažili. Zatiaľ čo mi rozprávajú, ja uvažujem nad zajkom Buntošom – to predsa nie je možné!

4.večer

Zostávajú asi 3-4 strany zo zajka Buntoša a tak sa opäť vraciam k tejto knihe, aby sme otestovali, či naozaj zaspia.

Nebudem to naťahovať – dočítali sme, ako Buntoš dorazil k strýkovi Zívajkovi, ktorý ho potrie zázračnou spánkovou vodičkou. Buntoš sa ledva stihne vrátiť domov, hneď tvrdo zaspí a spokojne odfukuje až do rána. Presne ako moje dve dcéry. Staršia zaspala už skôr, mladšia ešte pri posledných riadkoch čosi z polospánku zamrmle. Pobozkám ich a vyjdem z detskej izby. Manželka na mňa už po tretí raz za posledný týždeň podozrievavo pozrie, že čo tak skoro vychádzam, zvyčajne som pri nich aj pol hodiny. No ja to chápem ako prekvapenie, nie ako povzdych – ach, čakala som, že si užijem samotu dlhšie:)

 

Takže tri večery čítania a vždy mi obidve dcéry zaspali. Jeden večer pomedzi to s inou knižkou, pri ktorej nezaspali. Samozrejme, že na všetky deti to asi nebude fungovať, ale moje to uspalo bez problémov. Škoda, že som takú knižku nemal skôr, keď bol väčší problém so zaspávaním:-)

Musím priznať, že moje dcéry nie sú hyperaktívne, čiže na premotivované deti a najmä chlapcov môže táto kniha zaberať ťažšie. Minimálne ich však upokojí, ako povedal spevák Robo Papp, ktorý knižku čítal svojej hyperaktívnej dcérke. Myslím, že veľmi dôležitý je prednes – správna intonácia a hlas, ktorým narábate podľa inštrukcií z úvodu knižky.

Blog bol uverejnený na stránke DennikN.sk